Už ako chlapec fascinovaný ujom, ktorý mal krásny včelín priamo v našej ulici, som túžil chovať včely. Jediná dostupná kniha v dedinskej knižnici bola od pána Mačičku s názvom Kočovanie so včelstvami, z roku 1968. Stačila mi, listoval som v nej denne, ale odišiel som na internát, po škole som sa zamestnal v hutníckom kombináte a získal byt v paneláku v meste. Svoj sen o včelách som oživil, až keď sa mi kolega v práci začal sťažovať na problémy, ktoré mu nastali po smrti svokra, ktorý choval včely, umrel a on nevie, čo s tým.
Okamžite som si oprášil svoje poznatky o včelách, kúpil včelársky klobúk a knihu od Liebiga Včelaříme jednoduše“, a keď mi kolega zavolal o pár dní, že ide k nemu včelársky zdravotník na kontrolu úľov, nasáčkoval som sa im do auta. Cestou sme už riešili len technické detaily, dokedy môžu včely zostať u neho na záhrade, čo z vybavenia po svokrovi si zoberiem …
Všetko sa rozplynulo po príchode ku včelám. Zo šiestich úľov vylietavali ojedinelé včielky len z dvoch, keď ich chlapi otvorili, ako prvé odložili prázdne medníky s čiernymi plástami, potom zdravotník zlostne vyhodil zo dva plátky Gabonu, ktoré tam od jesene zostali, a vytiahol prvý plodový rámik s deravými bunkami.
No – nebudem to rozpitvávať, kvôli aktívnemu včeliemu moru sme do večera v sude spálili nielen tie dva úle, ale vlastne všetky, aj s tým vybavením odloženým v búde za chatou.
No, síce štart sa nevydaril, ale už som bol „nažhavený“ a ten včelár, s ktorým som sa zoznámil u kamaráta, nebol mrzút ani odľud. Najprv mi na peknom mieste mimo obývanú oblasť, pod horou, ukázal svoj kočovný voz, v ktorom mal 30 rodín, potom sme u neho na záhrade chytali roj a večer ho púšťali po nábehu do úľa, neskôr mi zasa ukázal výmenu matky v rodine.
Mal som stovky otázok a na každú mi ochotne odpovedal. Ak čakáte happyend, nebol. Julko, ako som mu, hoci dôchodcovi, po tom, ako sme si potykali, hovoril, sa na chvíľku zastavil v kočovnom voze na malú kontrolu pred plánovanou kočovkou, otvoril len jeden úľ, ani dymák nerozkuroval, len tak kúsok hobry zapálil, párkrát s ním zamával ponad otvorený úľ a odložil. Porobil čo bolo treba, úľ zatvoril, zamkol kočovný voz a tlejúca hobra zapadnutá za úľmi dielo dokonala. Ráno nekočoval, nebolo s čím, kočovný voz aj so všetkými rodinami ľahol popolom. Bola to rana ktorú Julkovo choré srdce nevydržalo, dostal silný infarkt a onedlho včelám rodina oznamovala smutnú správu.
Ja som sa k včelám nedostal, jeho pár úľov zo záhrady si odviezol synovec, manželka ich nechcela tam vidieť.
Tak som zostal bez učiteľa, bez včiel ale s neutíchajúcou snahou niečo pre to urobiť. Nezostávalo mi nič iné, len zháňať informácie, ako sa dalo.
V tom období síce neboli také informácie a videá na internete ako dnes, existovala však od roku 2001 diskusná skupina http://www.vcely.or.cz/konference.pl a už bola od 2000 založená PSNV-CZ. Na jej stránke (tej starej) boli poskytované od pána Boháča a ostatných zaujímavé rady a po roku 2004 už bol nimi vydávaný aj „Moderní včelař“ plný užitočných informácií.
V roku 2005 začal uverejňovať zaujímavé informácie Eman (Veselý – pozn. red.) na stránke Fascinovaný včelař a v tom istom roku bolo spustené Včelárske fórum, na ktorom boli zodpovedané pre včelárov zvedavé otázky. Celý tento „informačný“ proces pre mňa bol korunovaný Petrom (Mirovským, pozn. red.), ktorý založil v roku 2009 Včelařské fórum, kde hlavne v počiatočných rokoch skúsení včelári rozobrali všetky problémy, ktoré začínajúceho včelára môžu postretnúť (v roku 2012 sa „odčlenila“ alternatívna skupina včelárov na samostatné diskusné fórum Šance pro včely).
Toto boli funkčné zdroje mojich internetových informácií, ktoré mi spolu s knihami a školeniami, ktoré organizovala slovenská skupina PSNV-SK, plne postačovali k tomu, aby som mohol chovať včely k mojej, a dúfam aj ich spokojnosti.
Prečo toto píšem, je fakt, že dnes som členom viac ako dvaciatky včelárskych skupín na Facebooku a stretávam sa s tým, že začínajúci včelári majú s informáciami problém. Nie ani tak s ich získavaním, dnes sú pre to ideálne podmienky, okrem mnou uvádzaných zdrojov už existujú rôzne včelárske školy a desiatky včelárov poskytujúcich ochotne školenia o včelárení, existujú stovky domácich aj zahraničných videí o včelárení na youtube.
Problém je že informácie v knihách, vo videách a včelárskych skupinách sú rôznorodé, a niekedy presne opačné, vyžadujú vysvetlenie, a tak sa včelári pýtajú. Občas dostanú odpoveď od včelára, ktorý je schopný im problém vysvetliť, často dostanú odpoveď aj od rovnakého začiatočníka, ako sú oni, ale niekedy aj od včelára, ktorý vie „neomylnú pravdu“ a všetko ostatné je hlúposť. Najčastejšie však zvedavý včelár dostane ironickú odpoveď a odporučenie aby sa radšej vzdelával, keď chce chovať včely. Nie preto, že by mu tí „skúsenejší“ včelári nechceli odpovedať, oni tak už urobili raz, druhýkrát, x-krát, a keď dostanú opakovane, znovu a znovu otázku, ktorú považujú za jednoduchú, tak už radšej ani neodpovedajú a pýtajúci sa stáva cieľom komentárov a posmechu od „tiež včelárov“, ktorí síce majú čas a chuť písať dlhé príspevky, v ktorých však na otázku pýtajúceho sa včelára nepovedia nič podstatné a ten sa len dozvie, aký je hlúpy a čo robí zle.
Vzhľadom na svoje hore popísané peripetie veľmi dobre chápem ťažkosti začínajúceho včelára, ktorý sa chce venovať včelám, nevie však, ako to robiť tak, aby mu včely neuhynuli, nerojili sa a doniesli aj nejaký med. Prečíta teda nejakú knižku, potom druhú, pozrie videá, ktoré to ukazujú ináč, ako je to u neho v úli, a tak sa pýta. Pýta sa možno naivne ale rozhodne nie „hlúpo“, podľa môjho názoru totiž neexistuje hlúpa otázka, môže byť len hlúpa odpoveď!
Pomyslel som si zhruba pred rokom, že každý včelár má nárok na to, aby, keď položí otázku, dostal na ňu odpoveď. Založil som teda na Facebooku ďalšiu včelársku skupinu, ktorá je však mierne iná, ako tie ostatné.
Skupina je prioritne venovaná otázkam začínajúcich včelárov, napríklad : https://www.facebook.com/groups/286127528771085/permalink/286729902044181/
Beží tam aj diskusia, nielen k položeným otázkam, ale aj k odpovediam. Medzi členmi diskusnej skupiny je mnoho začiatočníkov, ale aj niekoľko dlhoročných včelárov s rôznymi skúsenosťami, a tak na každú otázku sa nájde odpoveď či odpovede.
Že sa občas odpovede líšia, nie je chyba, kto chová včely, vie, že u nich to funguje podľa miesta, kde sú, podľa genetiky, použitého úľa, alebo podľa intenzity znášky a počasia v roku, z ktorého pochádza popisovaná skúsenosť.
Nikdy som nebol zástancom 100% pravdy, u včiel to tak neplatí, niekedy je tých „právd“ v odpovediach i v živote viac, ale v každom prípade sa nestane, aby v tejto včelárskej skupine niekoho za jeho otázku či odpoveď vysmievali, ironizovali a pod. Také komentáre sa okamžite mažú, tiež sa v skupine mažú reklamy, sdielané príspevky, videá, fotky a všetko to, na čo je miesto v ostatných včelárskych skupinách. Táto skupina je výlučne určená na otázky o včelách a odpovede na ne! To ostatné je možno zaujímavé, ale denne to odsúva dôležité veci do stratena.
Rozbeh skupiny vychádzal z toho, že som si spísal opakujúce sa otázky začiatočníkov v iných včelárskych skupinách a snažím sa na ne spracovať na základe svojich skúseností odpovede vo forme príspevku, ktorý je uložený aj do sekcie „súbory“, aby boli kedykoľvek k dispozícii aj bez vyhľadávania v diskusii.
Po roku fungovania skupiny si myslím, že včelári, ktorí sa pýtajú a diskutujú v tejto skupine svoje skúsenosti, sa posúvajú na vyššiu úroveň a tieto informácie ich časom budú inšpirovať k tomu, aby začali „uvažovať“. O čom by mali uvažovať? No mohli by sa venovať otázkam, ktoré ich vo včelách trápia, a nemusia mať strach venovať sa im, aj keby to boli tie 100% pravdy (dogmy), ktoré neochvejne platia a každý včelár sa už s nimi stretol.
Moje včely mi totiž za tie roky dali veľa odpovedí na otázky, ktoré ma trápili, a často sa ich odpovede líšia od kategorických tvrdení iných „skúsených včelárov“ a veru aj od mnohých kníh (ktoré sú často odpisované od tých prv vydaných).
Myslím si, že také odpovede získa každý včelár, len musí pri včelárení aj uvažovať!
Chovať včely sa dá síce aj bez rozmýšľania, experimentálne, a ak to celkom nevyjde, zoženú sa nové včely, ale nepovažujem to za „pravé orechové“.
V prvých rokoch môjho včelárenia som včely choval tak, ako ma naučili zdroje mojich „včelárskych vedomostí“. Od môjho prvého učiteľa cez 120 rád od Boháča, školenie nízkonástavkového včelárenia, až po neustále pokračujúce diskusie na včelárskych fórach. Sledoval som kvitnutie „signalizačných“ stromov, prikladal a prehadzoval nadstavky, prekladal rámiky, zebroval, odoberal plod, larvil, liečil, kŕmil.
Včely to moje snaženie zväčša vydržali, občas sa vyrojili, podľa priebehu počasia v roku doniesli viac alebo menej medu. Čím ďalej som zisťoval, že treba viac hľadieť do úľa ako do knižky, čo ale neznamená, že treba úle stále otvárať. Práve naopak, sledoval som, že čím menej včely otváraním úľov a kontrolou rámikov stresujem, tým sa im darí viac.
Začal som teda pri včelárení aj uvažovať trochu, no trošíčku, používať zdravý sedliacky rozum a výsledok ma prekvapil – zrazu bol aj med aj včely. Keď boli spokojné včely, bol spokojný aj včelár. Čo k tomu bolo treba robiť? No – zo začiatku možno hlavne, čo „nerobiť“! Prestal som včely zbytočne stresovať, teda „trhať“ plodové teleso, či už vkladaním medzistien, súší alebo dokonca celých nadstavkov. Pri kontrole plodiska neprehadzujem nadstavky ani plásty, ale ich ponechávam v zostave, ako si to včely postavili, teda plodové plásty v plodisku, medové v medníku, trúdie plásty na okrajoch plodiska, resp. trúdia stavba v podmete, a hlavne: rozšíril som plodisko z troch na štyri NN 2/3 LG. Pri zatvorených očkách počas celej sezóny je gró plástov v hornom nadstavku plodiska plné medu (plod je len na pár stredných plástoch) a túto časť plodiska nevytáčam, je to „medník včiel“. Môj medník je len nadstavok s číslom 5-7, včely neometám, medové plásty odoberám zásadne cez výklz a pričom, ak to ponechám na včely, môžem zabudnúť na materskú mriežku, používam len výnimočne. Zimujem potom s celým plodiskom teda so 4 NN, pričom na jar sa chumáč prepapká do zásob pod strechou, prázdny najspodnejší nadstavok najstarších súší odoberiem na vytavenie a hneď pridám hore nový nadstavok plodiska pre jarný rozvoj.
Nechcel by som tu popisovať celý môj spôsob včelárenia, ten má každý včelár svoj a určite je najsprávnejší. Radšej sem dám ako príklad niekoľko tých otázok na uvažovanie, pretože väčšina včelárov sa odvoláva na svoje skúsenosti, niekedy na literatúru, ale mali by sa niekedy aj zamyslieť a pouvažovať aj o neomylnosti samozrejmých včelárskych „právd“.
Teda ako odpovedať zvedavým včelárom na takéto otázky?
Včely vždy stavali plásty zhora dolu, dávame teda medzisteny pod plodisko?
Uvažujem:
Mali včely inú možnosť v dutine stromu keď plást prilepili o strop a budovali ho dolu do priestoru? K stavbe plástov v úli však včely potrebujú okrem iných podmienok (mladušky, znáška) hlavne teplo, a to je najmä pri plode alebo nad plodom a nie nad sitom či pri letáči. Kde teda dáte medzisteny?
Potrebujú včely priedušný strop aby nemali v úli „vlhko“?
Uvažujem:
Diera v strome obyčajne vzniká po ulomenom konári procesom „vyhnitia“ dreva a voda s následnou hnilobou dieru zväčšujú. Vyhovuje taký priestor včelám, ak pre plodovanie potrebujú relatívnu vlhkosť nad 80%? Prečo včely „bojujú“ proti priedušnému stropu a vytrvalo propolisujú a zaliepajú všetky tie koberčeky a plátienka pod „priedušným“ stropom úľa?
Je sito v dne úľa škodlivejšie ako plné dno, ktoré včely „upracú“?
Uvažujem:
Včely v strome „nevypratávali“ dno dutiny, peľ, melivo a ostatný odpad padali „niekde dolu“, starala sa oň víjačka a mravce, prebytočná vlhkosť po kondenzácii tiež stiekla dolu, mimo včiel a plástov. Prečo včelári musia plné dná na úľoch na jar vyčistiť, dezinfikovať či dokonca vymeniť?
Treba trúdie dielo vyrezávať?
Uvažujem:
Včelia rodina sa na jar rozvíja s jediným cieľom – zhromaždiť dostatok medu, peľu a včiel, aby sa včelstvo mohlo rozmnožiť (vyrojením). Výchova trúdov k tomu jednoznačne patrí, ak im včelár trúdiu stavbu zo stavebného rámika opakovane vyrezáva, zbytočne ich stresuje a núti budovať trúdie dielo, kde sa dá, prestavovať robotníčie bunky a pod. Utešujeme sa tým, že vyrezaním bojuje včelár s klieštikom, ale ak zazimuje rodinu, v ktorej je menej ako 10 klieštikov, skutočne relevantne redukuje klieštika vyrezávaním trúdieho diela v apríli či máji?
Treba proti rojeniu plodisko zebrovať (plástami, medzistenami, nadstavkami)?
Uvažujem:
Rozhodne verím (a som to aj odskúšal), že takýto postup včelstvá dostane do stresu, musia riešiť novú situáciu a proces rojenia zväčša odložia. Včelári to všetko robia, včely sa im vraj neroja, len sa občas sťažujú, že im niektoré rodiny zmizli z úľov. Myslíte si, že vystresované včelstvá dokážu plnohodnotne fungovať a budú dostatočne odolné pri súčasných problémoch s vírusmi?
Sú rojové matky menej kvalitné ako matky získané prelarvovaním?
Uvažujem:
Rojové materské bunky začne zakladať len včelstvo, ktoré je na vrchole rozvoja – má dostatok medových zásob, dostatok peľu a hlavne dostatok mladušiek schopných sa kvalitne starať o výchovu matky, už od položenia vajíčka nie do bežnej bunky, ale do priestrannej „materskej“ kolísky. Myslíte, že takáto matka, ktorá od puknutia vajíčka je obklopená 10⨯ koncentrovanejšou materskou kašičkou a ošetrovaná minimálne dvoma druhmi kojičiek (dojčičiek) je menej kvalitná ako „núdzová“ matka dochovaná procesom z larvičky ktorá 20-30 % z dĺžky svojho života (1-1,5 dňa) bola chovaná ako robotnica?
Ak sa niekto dočítal až sem, zrejme ho napadne, že mi „zozelenel“ môj včelársky mozog a chcem chovať bio včely metódou, „ako to včely mali po stáročia v dutinách stromov“. Netreba však nado mnou ešte lámať palicu, nedovolím si ani len uvažovať, že je to tá správna cesta, že by sme to tak mali robiť. Predsa uvažujme spolu, keby som môjho Jack Russela, poznajúceho pokyny ako „noviny, výťah, garáž, auto“ poslal na tých jeho krátkych nožičkách uloviť si do lesa večeru, tak ako to tisíce rokov jeho pôvodní predkovia vlci robili, asi by som nepochodil.
Tak by sme ani včely, ktoré máme dnes v úľoch, nemali mať za schopné toho, čo dokázali včely pred tisíc rokmi. Dnes sú už vyšľachtené na iný život, už sa mu prispôsobili (rozoberateľné dielo, iná skladba znášok, silnejšie rodiny, výrazné zvýšenie výnosov, iný životný rytmus v roku, klieštik, virózy …).
No a naším cieľom by mohla byť pre dnešné včely v súčasných podmienkach snaha o zachovanie akéhosi „wellfare“, teda zabezpečiť ich pohodu. Jednoducho umožniť im žiť, pracovať a s nami spolupracovať tak, aby netrpeli zbytočným stresom, ktorý im komplikuje a skracuje život.
Mám 67 rokov, som dôchodca, celý život som sa venoval výrobe odliatkov z hliníka, začal som pri stroji, do ktorého som odlieval tekutý hliník, popri zamestnaní som vyštudoval techniku na VŠ a posledných 10 rokov pred dôchodkom su tú zlieváreň viedol ako riaditeľ. Včeláriť som začal len pred 12 rokmi, až potom, keď som mal absolvované školenia, zakúpené úle a prisľúbené včely (odložence na ⅔ LG sa v tom čase na Slovensku nedali kúpiť, a tak som ich doviezol z Moravy od Mira Sedláčka). Včely mám na dvoch miestach, obe sú na strednom Pohroní, v Žiarskej kotline, jedny blízko Kremnických vrchov, pri chate v záhradkovej osade, ostatné na včelnici v 6 km vzdialenej dedine pod pohorím Vtáčnik.
Počet mojich rodín nikdy neprekročil číslo dvadsať, som hobby včelár, včely mám ako koníčka, medu sa nebránim, ale brať včelám peľ považujem za krátkozraké a za jednu z príčin kolabovania rodín. K podobnému pohľadu na včely som sa snažil viesť aj mojich priateľov, ktorým som pomáhal rozbehnúť chov poskytnutím včiel a občas aj niekoľko dobre mienených rád.
Väčšina, teda piati, to pochopili a dnes úspešne včely chovajú, jeden “s vlastnou hlavou” skončil neúspešne a ten posledný permanentne začína. Občas im robím “priateľa na telefóne”, teda radím na diaľku, ďalší začínajúci včelári ma kontaktovali na základe mojich príspevkov v internetových diskusiách a postupne som im odpovedal na otázky o chove včiel stále častejšie. Vzhľadom na neustále sa opakujúce otázky a tiež nelichotivé komentáre na otázky začínajúcich včelárov v diskusiách na internete, som začal jednoduché informácie pre začínajúcich včelárov zhromažďovať do včelárskej skupiny – Včely
Zdroj: Ján Goro, https://www.facebook.com/groups/286127528771085/
